Časť I. Začiatok, ako a kam.

V jeden krásny podvečer, keď som sa zakvačený na web ako zvyčajne vadil s kýmsi na WG chate, mi ktosi zo spriatelených BA kovbojov poslal link na akciu TownAssault II. Mrkol som a celkom slušne som sa namotal. Žiaľ akcia mala hneď v úvode webu drobnú poznámku „tickets are sold out!" Ale to by predsa nebol Tomik99, vterka ako sa patrí aby sa niekam nedostal keď sa tam dostať chce. Presondoval som čo a ako sa na danú akciu plánuje a kamarát Tom mi zohnal jedno uvolnené registračné miesto od priateľov zo Slovinska. Takže miestenka na ekšn by bola. Čo ďalej. Zisťujem že zoskupenie známe pod názvom WTF (www.wtf.as) už má cestu vcelku slušne organizačne pokrytú. Sú rozpracované rôzne alternatívy dopravy. Nakoniec víťazí variant: jedna skupina na dodávke so zbraňami ide cez Francúzsko a Normandiu (žeby Road Trip???, uhádnete kto sa zhostil tejto úlohy???) následne trajektom až na miesto a zvyšok pekne krásne letecky s batohmi do Londýna kde sa na letisku prenajali autá a pokračovalo sa miestnou cestnou sieťou. Priatelia z WTF boli taký dobrí že ma samozrejme pribalili. (ani nemali inú možnosť kedže ideologicky som bol jediný správne orientovaný) Zostávalo vyplatiť lístky na TA2, letenku, zbaliť výstroj, požičať si od polovice BF tú správnu výstroj (veď nebudem za šupáka ne?), spraviť downgrade gunu (max 320fps-a čo sme nakoniec dodržali asi iba zahraničný účastníci) a dostaviť sa v deň odletu na letisko.

Časť II. Cesta.

Hurá, celý nadšený si vybavujem predletové formality, odovzdávam batožinu a sadám spolu s ostatnými do letiskového bufetu. Rýchle pivko, nástup do lietadla, krátky boj o dobrý flek, štart korenený mojím fingovaným napínaním na vracanie a hrôzyplným zistením okolia že low cost aerolinky nedávajú papierové vrecúška na zvratky do sedadiel J, prelet až do Anglicka celkom bez problémov, debat s imigračným dôstojníkom pravbepodobne pakistanského alebo indického pôvodu!!! a následne čakanie na prenájom vozidiel. Na letisku zaujala akurát po zuby ozbrojená a pancierovaná hliadka polície (MP5 a G36C) inak presun na parkovisko. Dostávame nejaké 3 vozy a samozrejme Floky musí získať pokazenú káru takže čakáme a závidíme keď následne dostane namiesto bežnej japonskej káry milučký mErcedes. Sviniar. Zisťujeme ako fungujú miestne cestné pravidlá a vyrážame na cestu do juhozápadného anglicka. Cesta ubieha v pohode, diaľnice OK, nijak extra plné akurát netuším či celý čas ideme v protismere my alebo všetky autá oproti. Nakoľko sedím vpredu ako spolujazdec, môj žalúdok profesionála za volantom dostáva vcelku nechutne zabrať keď musím sedieť ako spolujazdec. Mythos ľavostranne šoférovať ako tak zvláda (ako som sa v tej chvíli strašlivo mýlil som ani sám netušilJ) takže zvedavo obzerám krajinku. Naozaj vypadá ako z English filmu. Do zapnutej vysielačky sa ozýva najčastejšie Djinn s pomerne zbytočnými navigačnými kecmi nakoľko sme všetci v tesnom závese za sebou. Po nejakej dobe navštevujeme miestny fast food a Tesco. Nákup vybavený, smer Copehil Down a zase highway.... Po nejakom čase sa zrazu objaví na pravej strane cesty legendárne skladisko šutrov miestnymi prezývané "Stonehange" a keď zisťujem že ideme okolo ukecám zvyšok výpravy na návštevu tohto posvätného miesta (ďalšia chyba). Celý areál je oplotený a vstupenka stojí nejak 16 libier čo slovač neakceptuje takže v daždivom počasí (kto by ho v GB čakal však?) dame pár fotiek spoza plota a padáme. Osobne ma nijak extra tá hromada šutrov neoslovila. Zopár ani nie veľkých kameňov uprostred anglického trávnika a všadeprítomné pasúce sa ovce v daždivom počasí. A to sa nepovažujem za ignoranta kultúry ani histórieJ.

Odchádzame z rumoviska a zisťujeme že sme zrazu sami. Stratil sa nám zvyšok výpravy. Mythos hrdo odmieta použiť vysielačku a tak sa ocitáme v mestečku nejakých 15 km od hlavnej trasy. Ako správny chlap sa odmieta spýtať miestnych na cestu čo sa neskôr aj tak ukázalo zbytočné lebo vojenský objekt známy nám ako Copehill Down tu akosi nepoznajú. Takže sa motáme mestečkom ako vystrihnutým zo stredovekého filmu, úzke uličky staré domy atď. Na oboch stranách cesty stoja autá a cesta je kurewsky úzka. Neodolám a upozoorním Mythosa že by sa nemusel tlačiť na kraj, že mám s toho blbý pocit. Takmer hneď ako to dopoviem sa z mojej strany ozýva rana a späťák sa prudko sklápa k autuJ otvorím okno a opatrne ho narovnám šťastný že zostal nepoškodený a tesne ako stiahnem ruku do okna sa ozýva druhá rana a proces zo sklopením sa opakuje. Radšej už neriskujem a počkám s narovnaním až na širšiu (bezpečnejšiu) cestu. Rád by som videl zrkadlá aút ktoré sme rafliJ. Každopádne moja nervozita narastá. Po ďalšej cca ¾ hodine zisťujeme aj s pomocou mobilu kudy kam a úspešne sa dostávame do vojenského strediska Copehill Down.

Časť III. Copehill Down.

Po cestovných „útrapách" konečne vidíme čosi čo vypadá ako vojenský objekt. Popri ceste su značky „pozor cez cestu prechádzajú tanky" a okolité lúky sú rozryté pásmi obrnencov čo sľubuje zaujímavý battlefield... Z okresky prechádzame na zablatenú asfaltku a následne po prekonaní malého kopčeka schádzame ku dejisku očakávaných bojov. Pár domčekov sa mení na vcelku slušnú obec. Parkujeme, absolvujeme check-in a sme inside of battlefield. Nachádzame zvyšok výpravy a dostávame info že môžeme na prvú noc obsadiť nejaký dom. Vyberáme si niečo ďalej od ostatných účastníkov a obsadzujeme si malý domček. Vykladáme materiál na noc a otvárame prvé pivká. Prichádza prvé spoločné fotenie a prvé prehliadky terénu. Prehliadku sprevádzajú najmä naše pokriky tipu „ty kokot to je popiči terén" a podobne. Zisťujeme že sme sa dostali do skvele pripraveného a opevneného mestečka. Každá budova má jedno podlažie zapustené do podzemia a malé okienka ako strieľne, ďalej poschodia nadzemné a väčšina miestností je navzájom prepojená prierazmi v stenách. Z niektorých budov vedú tunely do bunkrov uprostred ulice. Budovy sú označené. Škola, pumpa aj s tankovacími stojanmi, hotel, Flamethrower Pub, pošta dokonca s demolovanou poštovou dodávkou zaparkovanou vedľa a kopa iných autentickych a atmosféru dotvárajúcivh budov. Na uliciach sú opevnené bunkre, vraky áut, sú tu záhrady so stromami, živé ploty proste mestečko ako vyšité pre boj. Niektoré budovy sú poškodené ako po bombardovaní. Je tu aj veľká 4 poschodová budova. Celé mestečko má niekoľko námestí. Po zbežnej prehliadke sa začíname zaujímať kde sú naše zbrane. Dozvedáme sa že všetko zabavili colníci a že borci zmeškali trajekt a dodávka samotná príde až v sobotu večer tj na druhý deň. Sme zúfalí..... Whiskey ide zistiť možnosti prenájmu zbraní ale neúspešne. Odpoveď oprganizátorov „sorry guys, it is your problem" hovorí za všetko. Po niekoľkých neuveriteľne zúfalých minútach prichádza fotka tipka na trajekte s veľa hovoriacim textom „kokotíííííííííííí".

Fuj sme si vydýchli. Večer prebieha v pohodke. Rozvíjame karimatky a spacie vaky, tmolíme sa po areáli a nadväzujeme friendship s miestnymi. Prichádzajú slovinci a ubytúvajú sa u nás. Proste večerná pohoda. Mimochodom stále mrholí a je zima a sychravo. Konečne došla dodávka a vykladáme za zvukov kalinky a iných môjmu BF ušku ľubozvučných melódií naše guny a materiál. Pokecáme a ideme spať.

Časť IV. Vojna - začiatok.

A je tu ráno. Vstávam pomerne zavčasu. Nedočkavý toho čo ma čaká. Raňajky, spratanie vecí do áut a zostávam len v „bojovom". Na naše prekvapenie je krásne jarné slnečné počasie. Paráda. Dopoludnie prebieha v klude a v podstate nudne. Stále si prezeráme dedinku aby sme dali enemies na prdel. Kecáme so spolubojovníkmi a proste veget pred bojom. Zrazu počujem hluk motorov a na scénu prichádzajú obrnence a podporné vozidlá. Nejaké Humwees, prekrásny púštny „pinky" defender s namontovanou AS 50kou a ešte zopár ďalších. Proste parádička. Slinty slint len taký rachot. Plánovaný brifink je o 12.00 no začína sa neskôr. I keď si myslím že „english is easy" zisťujem že miestnemu tipkovi nerozumiem ani kokot. Tretinu mu pravdepodobne nerozumejú ani miestny. Na brifinku je cca 400-500 ľudí z oboch strán. Tomy odniekiaľ vyťahuje hubafón a doslova ho musí tipkovi vnútiť. Brifink teraz už aspoň počujem ale aj tak nerozumiem. Nechcem byt za ignoranta tak si tú hodinku odstojím. Armády sa rozdeľujú a my dostávame úlohy od nášho veliteľa. Dostávame do čaty zopar miestnych a ideme na posty.

Časť V. Vojna - deň prvý.

Sme jednotkou ukrajinských povstalcov. Proti nám stojí armáda NATO, UN a vládnych jednotiek. Očakávame útok nakoľko naši prieskumníci hlásia že pred mestom sa zhromaždila silná skupina provládnych jednotiek. Velenie rozhoduje že nebudeme podnikať protiútok ale počkáme si na nich v relatívnom bezpečí dobre opevneného mestečka. Naše družstvo dostalo do obrany budovu na kraji mestečka. Zvyšok čaty bráni budovu hneď za vstupným mostom do mesta kúsok pred nami napravo. Druhú stranu ulice viacej napravo strážia miestny. Naľavo od nás je tretia čata. Ostrí chlapci... Celkovo máme na starosti 3 budovy. Pred tou našou je malý násyp so živým plotom a za ním veľká lúka. Tadiaľ asi veľká šanca na prienik nebude. Zrazu počujeme hukot lietadiel. Skrývame sa vnútri budov. Práve včas. Vonku sa rozpútalo peklo. Začal letecký útok. Všade vybuchujú za ohromného rachotu bomby a lietajú rakety. Plamene olizujú budovu kde je naše prvé družstvo. Dúfam že to nebol priamy zásah. Ulicou lietajú kamene a hlina. Letecký prepad bol naozaj nečakaný no naštastie pre nás sa zaobišiel bez strát. Piloti sa zrejme zľakli našej PVO a bomby zhodili naslepo. Odniesla si to akurát budova pri moste ktorú sme ale nemali obsadenú. Z ďialky začujeme zvuk motorov a je nám jasné že prichádzajú. Hliadka na poschodí informuje že prvé družstvo už bojuje. Zároveň začujeme zvuk streľby. Nervozita je na nevydržanie. My stále nikoho nevidíme. Zisťujeme že nepriateľ sústredil hlavný nápor na ulicu z mosta. Naši si to „užívajú". Podľa šumu vo vysielačke zisťujeme že miestny na druhej strane ulice napravo od nás padli z chodu. Škoda. Pravé krídlo už padlo. Ostávame my. DF + floky začína byť horúco. Nepriateľ na nich útočí zboku a spredu. Vybieham z bezpečia domu a hádžem nejaké granáty pred dom kde sú naši. Stále sa držia ale začína im dochádzať munícia. Od Leteckého útoku ubehlo už asi pol hodiny a nepriateľa stále drží naša teraz už predsunutá jednotka DF+ Floky. Rozhodujem sa preskúmať terén za násypom a neopatrne vystrkujem hlavu. Z diaľky ma dostáva strelec. Padám k zemi a keďže zranenie nie je vážne kričím po prvýkrát medííííííííík. Odniekiaľ pribieha Djin krytý paľbou Dufiho z poschodia našej budovy a ošetruje ma. Ošetrený sa odplazím nabok a cez živý plot sa preplazím na dostrel zboku nepriateľskej jednotky. Kratkymi dávkami vyraďujem asi 5-6 nepriateľov bez toho aby zistili kto a odkiaľ ich dostal. Vraciam sa nazad. Hádžem ďalší granát a zisťujem že prvú budovu naši už kôli nedostatku munície pomaly opúšťajú. Je cca 45 minút od začiatku útoku. Zrazu mi niekto hádže granát. Unikám cez otvorený priestor medzi dve kadibudky k našej budove a z nezistených príčin sa hádžem prekrásnym saltom mortalle k zemi. Guna ok ale ja sa cítim ako keby ma niekto zmlátil. Švacol som o zem kolenom. Nie je to vôbec príjemné. Pribieha ku mne komisár a sonduje či žijem. Pomaly sa zviecham (ešte že mojim nadávkam nerozumie) a skrývam sa v našej budove. DF + Floky medzitým vyprázdňujú prvú budovu keďže im totálne došla munícia. V našej sme asi 6ti a vo vedľajšej asi 5ti. Začína to prituhovať aj u nás. Zrazu sa mi zatmilo pred očami a padám k zemi. Dostal ma sniper. Som ťažko ranený. Našťastie ma medik ošetril. O chvíľu však dostávam dávku. Som mŕtvy. Totálne. Odchádzam na respawn. Je 60 minút od začiatku a SVK stále držia svoje pozície. Druhá strana ulice padla priamo z chodu nepriateľskej armády. Som na nás hrdý. Na našej základni dobíjam a čakám. Postupne prichádzajú aj ostatný naši „mŕtvy" Ako padla prvá budova ďalšie dve uz nemali šancu dlho udržať. Každopádne máme pocit že sme boli dobrým súperom v tomto kole bojov. Naša čata sa regrupuje na námestí v tyle a ideme opäť do boja. Prišli sme priamo do ohňa a vidíme že ako sme odišli padlo niekoľko ďalších budov a celá úvodná ulica. Teraz boje prebiehajú po celej šírke mesta. Frontová línia je omerne jasne daná tvarom ulíc. Zaujímame pozície. Obrana strieda útok a v najbližších hodinách nespočetnekrát bojujeme muž proti mužovi. Často sa stáva že prízemie je v rukách jednej armády a pivnica i poschodie v rukách druhej armády. Postupne sa naša armáda stáva mierne dezorganizovanou a čaty strácajú na integrite. My sme zostali viac menej pokope ako slovensko/slovinská skupina no postupne sa delíme na družstvá slovinci spolu, DF spolu, zvysok SVK (Omega, a cca 4 ludia zo slovenska). Väčšinou bojujeme na „ľavej" strane mesta. Neustále strácame a znovu dobíjame budovy. Línia sa veľmi nehýbe. V tejto fázy stojí za zmienku niekoľko situácii ktorých som bol svedok či účastník.

V jednej chvíli dobíjame takmer dve budovy naraz a prenikáme dovnútra. Hlavný nápor ide spredu a ja s Tom_om vchádzame do buovy zboku. Tom je za mňou a ja kričím na našich či je pivnica OK. Nikto mi neodpovedá tak leziem dolu to zistiť. Dávka spomedzi schodov ma však priková k zemi zraneného. Tom sa stíha kryť. Padám na schody. Zhora to vidia naši tak začnú nepriateľa riešiť granátmi. Ten je však neuveriteľne šikovný a priamo pred mojimi očami prebieha po malej chodbičke z jednej miestnosti do druhej a nazad podľa toho kam mu hádžu granáty. Po cca 5 granátoch sa zíde nad schodmi asi 5 ľudí. Tom hádže granát a pokúša sa dávkou nepriateľa zabiť a mňa vytiahnuť. Ten však zo šťastím dáva aj Toma. Pripomínam že típek bol v uzavretej pivnici kde boli dve miestnosti cca 3×4 metre spojené chodbou a v každej bolo malé okno. Zrazu mu do jednej miestnosti hodili 3 a do druhej o sekundu neskôr asi 5 granátov. Keď som to videl zakryl som si uši a trochu odišiel z miesta kde som bol ranený aj s Tomom preč. Po prvej rane nasleduje niekoľko ďalších. Chvíľku sa nič nedeje no zrazu spoza rohu vypadne zbraň a za ňou padá típek na kolená a na zem držiac sa za uši. Okamžite skáčeme k nemu a doslova na rukách ho vynášame von. Tam ho berú do opatery komisári a odvádzajú ho značne dezorientovaného a otraseného preč. Všadeprítomý Djinn nas oboch ošetruje a bojujeme ďalej. Na tomto mieste musím spomenúť že naši SVK medici boli jak duchovia. Djin predvádzal také kusy aby ľudí ošetril že stálo za to ho pozorovať. Škoda že taký prístup nemali aj ostatný spolubojovníci. Občas sa stalo že dobre postavený cudzí medik na nás kašlal a náš medik musel pod paľbou robiť divy aby nás zachránil.

Pred večerom sme sa presunuli na druhú stranu mesta. To zapríčinil najmä fakt že nepriateľ obsadil našu bývalú nocľaháreň čo sme zobrali priam osobne. Ulica mala 5 domov na ľavej strane a 3 na pravej. Naše boli už len posledné dva domy. Po našom príchode sme ihneď zaútočili a dobili ďalšie dva domy. Pri pokuse dobiť ďalší dom zostali v poli medzi domami za malým múrikom ležať ranený Jež a Kazo(???) Nebola šanca sa k nim bezpečne dostať. Múrik mal asi 60 cm a kryl akurát ležiaceho chlapa. Zároveň ho pokrývali z okna domu nepriatelia streľbou a skúšali hádzať granáty za múrik čo sa im ale veľmi nedarilo. S flokym sa rýchlo rozhodujeme vyčistiť ďalšiu budovu sami keďže zvyšok našich je na druhej strane ulice. Spustím kryciu paľbu na okno hore. Floky bere shortyho na čistenie miestnosti a prebehneme ku vchodu. Prebíjame. Narátam do 3 a nasleduje kopačka do dverí. Floky dáva dolu jedného a ja dávkou ďalších dvoch. Dávame raneným knife kill. Zrazu začujem zvuk. Ako som rozkopol dvere tak za nimi zostal nejaky miestny. Otáčam kalch na neho a on hneď dvíha ruky. Skúšam ho vziať do zajatia ale odmieta. Dostáva knife kill. Postupne s flokym vyčistíme samy celé dostupné prízemie. Cca 5 miestností. Postup je jednoduchý. Vykuknúť a ak je tam nepriateľ tak nasleduje granát taka by buchol hneď po vhodení a za ním my s paľbou. Takto sa nám dvom bez strát darí zdolať cca 15 nepriateľov. Dobiehajú naše posily a čistíme bez strát aj poschodie. Medik už ošetril našich dvoch ranených. Sme v plnej sile. Na druhej strane ulice vidím vbiehať do budovy Tomyho s CAWčkom a MP5K. Je mi jasné že nepriateľ nemá šancuJ. Celá akcia na vyčistenie budovy trvá celkovo asi 7-9 minút. Mám pocit že táto akcia bude na videu veľmi chýbať. Bol to jeden s TOP momentov dňa. Podarí sa nám dobiť ešte jednu budovu ale máme už straty a tak prenechávame boj čerstvým silám a ideme sa regrupnúť a zároveň doplniť. Prichádza večer. Takto nejako sme nocovali

Časť VI. Vojna - nočný boj.

Boj neutíchne ani v noci preto je rozhodnuté chytiť si nejakú budovu kde budeme mať vlastný nočný kemp a spanie. Off game je len jedna veľká spoločná budova ale to nie je pre nás. Obsadzujeme hotel priamo na hlavnom námestí. Debníme okná a celkovo zabezpečujeme budovu. Dohodneme hliadky. Niektorí idú spať iný toho ešte nemajú dosť tak len dobíjajú a chystaju si nočnú výbavu. Hotel je "secured". Večeriame chutné hamburgery z pojazdného bufetu a celkovo si dámave oddych. Zisťujem kto ide v noci bojovať. Pridávam sa do tímu k Ježovi a Ďurovi, Whiskemu a Mythosovi. Za bufetom si chvíľku zvykáme na tmu a ideme do boja. Po ceste zbadáme sa blíziť nepriateľa. Sme skrytý v tme pri živom plote a bez problémov dávame skupinku k dispozícii nebeským légiám. Zrazu s tmy prilietajú strely. Všetci sa kryjeme ako sa dá. Nepriateľ ale iba vystrelil dávku a zmizol. Stačilo to na to aby sme sa rozdelili. Zostávam s Ježom a Ďurom. Rozhodujeme sa kuknúť na nepriateľský hlavný stan. Cestou potme postupujeme veľmi pomaly a dlho pozorujeme každý dom ku ktorému sa presúvame. Ten zakaždým prehľadáme. Nemáme medika takže si naozaj dávame pozor. 100 metrov nám trvá asi 35-45 minút. Netreba nič hovoriť, fungujeme napodiv dobre. Prichádzame ku plotu od ktorého je to na nepriateľskú základňu asi 20-30 metrov ale otvoreným trávnatým terénom. Z poschodia budovy občas vystrelí lúč reflektora a pátravo náhle meniac smer hladá nepriteľa teda nás. V okne sa občas zablisne červené svetielko. „Cigaretka alebo nočák"? Sme presvedčený že nočák a že nepriateľ o nás isto vie. Napriek tomu skáčem ako prvý do poľa a bežím na roh nepriateľskej budovy. Za mnou sa rozvieti svetlomet a pátra po otvorenom priestore. Neverím ako je to možné ale klučkovaním unikám svetlu a dostanem sa bezpečne na roh budovy. Ide Ďuro. Opakuje sa to isté. Nasleduje Jež. Ten musí na chvíľku zaľahnúť za nejaký šuter inak by ho mali. Ale nakoniec sa aj on dostáva ku nám. Prejdeme k oknu v prízemí a lezieme do vnútra. Ja sa pri tom zjebem a narobím taký rachot že Jež s Ďurom len zaľahnú za oknom a mieria dovnútra presvedčený že hneď pribehne 150 enemies a sme v riti. Nič také sa však nedeje. Vlezieme všetci dovnútra. Miestnosť je prázdna. V ďalšej je asi 8-10 spiacich nepriateľov. Ďuro ich všetkých po jednom budú a informuje že „you are death because I give you a knife kill". Naozaj ťažké ich budiť. Ja smerujem ku schodom a kryjem poschodie. Jež s Ďurom knife kilujú ďalšie miestnosti plné spiacich ľudí. Máme asi 25-30 kilov zatiaľ. Zrazu stretávame tipa ktorý si pripaľuje cigaretu na chodbe. Keď zbadá oproti sebe maskáče inej armády tak sa skoro poserie. Cigareta mu spadne a iba dvihne ruky a vravý Who The Fuck are you? Special forces or what. Skoro som sa rozrehotal. Ďuro s Ježom vybiehajú na osvetlené námestie pred budovou a rozpútajú medzi miestnymi peklo. Nepriateľ netuší čo sa deje a tak všetci strieľajú všade len nie do nich dvoch. Ja vnútri riešim dlhou dávkou spod schodov poschodie ale ktosi mi začne nadávať a revať na mňa, že poschodie na bázach je off game a že som mega kokot atď tak len kričím I am very sorry boys a radšej padám preč. (nuž vraj to bolo povedané na brífinku ale keď som piču rozumel???) Vybieham vonku kde je kopa (všetci 5-6 nepriatelia) mŕtvych. Ďuro s Ježom sa ošetrujú (už neviem kto koho, prve zranenie môže ošetriť aj spolubojovník druhé en medik). Sondujeme kde je nejaký veliaci že by sme ho zajali ale nikto sa nepriznáva tak dáme zopár raneným nejake knife killy vyhadzujeme budovu na hodinu do vzduchu čo by maloi vyradiť ich velenie na hodinu off game a spokojný padáme k našim. Od vniknutia do budovy prešlo cca 20 minút a my máme na svedomí cca 35+ kilov. A to nerátam spiace poschodie ktoré bolo off game a kde som nemal odvahu vbehnúť ale výbušniny spravili svoje... Kedže Ďuro s Ježom sú spokojný a uťahaný tak idú spať. Ja toho ešte nemám dosť tak len dobíjam, niečo zjem a idem znovu na lov. Tentokrát ako osamelý vlk čo sa v nočnej tme ľahko stratí. Najprv sa motám len po okolí hotela. Neďaleko horí jasným veľkým plameňom nejaké malé dodávkové auto. Je tam kopa svetla tak idem radšej preč. Každú chvíľu na nočnú oblohu vyletujú červené osvetlovacie rakety takže sa snažím nebyť veľmi na otvorenom priestranstve. Rozhodujem sa že idem pozrieť čo je nové na našom veliteľstve a aký je stav vlastne na bojisku keďže nemám takmer žiadne informácie čo sa deje. Cestou, hlboko v našom tyle vidím v budove na druhej strane námestia kde máme veliteľstvo niekoľko červených svetielok. Na chvíľu z nevysvetliteľných dovôdov zastanem a budovu pozorujem. V tej chvíli spoza vedľajšej budovy vybehnú 3 vojaci v nepriateľských uniformách a po zadaní hesla vbiehajú do tej budovy. Len šťastiu a náhode vďačím za to že som im nevbehol rovno do rany. Tie svetielka su evidentne nočné videnia s prisvietením. Bezpečne obchádzam budovu a po príchode na našu základňu informujem niekoho čo sa tvári ako šéf že oproti sú nepriatelia. Ten prekvapený mobilizuje cca 5 člennú skupinu ľudí a dáava mi ich k dispozícii. Beriem to ako milé prekvapenie a idem s nimi nenápadne obchádzkou k budove. Delíme sa na dve časti. Dvaja budú odpútavať pozornosť nepriateľa a my 4 prichádzame k budove. Dohadujem osvedčený scenár. Kopačka do dverí atď. Nepriateľ je ale schopnejší než sme čakali a i keď spočiatku dobijeme prvú miestnosť príval granátov nás vyháňa z budovy preč. Nastáva patová situácia. Budova je obklúčená a zároveň našimi silami nedobitná. Má len jeden vchod a sprosto riešené prízemie. Skúšame to nejakými granátmi ale bez viditeľného účinku. Vyzývam nepriateľa aby sa vzdal no odpoveďou mi je len presná dávka ktorá likviduje moju medik pásku. V tej chvíli sa rozpúta ďalšie peklo. Odniekiaľ začnú lietať červené rakety a búchať delobuchy. Do toho znie streľba na nás ktorú ihneď opätujeme. Ako je na tom nepriateľ nevieme ale nejaké straty utrpel keďže nejaké výkriky „mediiiiiik" sme počuli. Ja dostávam ďalší presný zásah a keďže nablízku nie je žiadny medik tak po chvíľke umieram zanechajúc moje nečakane získané družstvo napospas osudu. Po príchode na „hotel" si idem dať do bufetu neďaleko nejaký drink a pokecám s miestnymi. Zisťujem že sme si dneska spravili dobré meno a že úvodná tvrdá obrana si získala rešpekt v očiach nepriateľa. Poteší aj informácia že DForsovia v tom baraku na začiatku sami držali prakticky celú nepriateľskú armádu. S úsmevom dávam dobrú noc a odchádzam na „hotel" ktorý nikto nestráži. Tak som na stráži kým sa mi nezačne driemať a potom ľahínam do spacáku. Neskôr sa dozvedám že Whiskey s Mythosom bojovali dosť dlho aj v noci o benzinovú pumpu neďaleko našej prvej nocľahárne kde údajne prebiehali najtvrdšie nočné boje o čom svedčili aj množstvá vystrelených osvetľovacích rakiet ktoré som celý čas pozoroval či už počas mojho nočného boja alebo aj z bufetu.
Potrava pre kanóny

Časť VI. Vojna - deň druhý.

Ráno sa budím relatívne vyspatý a opäť prvý. Nejak som veľmi bojachtivý. Ale ostatný sú už tiež hore len vylihujú v spacákoch. Djinn pičuje jaká je kosa a neveriacky kuká na mňa keď vyleziem zo spacáku len v slipoch. Nie že by bol hotový z pytóna ale sám je naobliekaný jak cibuľa a aj v spacáku mu je kosa. Otváram okno a pozerám že poza hotel nám chvíľkami prebiehajú enemies. Napadla ma úžasná myšlienka. Tak jak som v slipoch a tričku berem kalach a okuliare a dávam si svoj prvý ranný frag. Típek nechápe čo sa deje ale keďže hňed vedľa stojú komisár tak ľahíňa na zem a kričí obligátne „help me somebody, need medik" Za chvíľku pribieha ďalší a staccato mojho kalachu ho bezpečne posiela k zemi. Chalani na mňa pozerajú ako blbci keď sa rehocem ako asi vypadám v slipoch, tričku a s gunom jak strieľam dolu. Aj komisárka na mňa hľadí neveriaco odspodu. Pýtam sa či si niekto ďalší ide streliť nepriateľa od raňajok ako sme tento lov nazvali. Strieda ma Enigma a potom Dust aby som sa mohol zbaliť a obliecť. Za 15-20 ranných minút sme zlikvidovali cca 10-15 nepriateľov vrátane tých čo pre stratu krvi museli odísť keďže im neprišiel medik. Cvhíľku tam ležalo na kope dolu pod nami asi 6-7 enemies. Celkom sranda. Balím veci a estou po schodoch na prízemie vidím cez okno že kohosi konečne napadlo vliezť nám dnu a zrušiť nám zábavu. Veci dávam k dverám aby zavadzali a sám sa kryjem v pivnici. Dnu vlezú dva típkovia ale keď prídu bližšie dávam ich hneď k ľadu a zároveň riešim aj knife kill. Postupne opúšťame hotel. V podstate všetci sme už preč a veci sú v autách. V hoteli zostavajú drichmať už len Dforsi. Počasie je opäť sychravé a mokré. Dávame raňajky v neďalekom bufete a pozorujeme námestie pred hotelom. Dobre sa bavíme na tom ako silná skupina nepriateľov prepadáva hotel. Počujeme výbuchy granátov a streľbu po celom hoteli. Niekoho sme zrejme raňajkovým lovom na kačice nasrali. Premýšľame čo na to asi tak spiaci Dforsi v prízemí. Na tom sa bavíme najviac. Vzápätí príde nejaký miestny že majú kohosi vážne raneného a že vraj máme zo sebou doktora. Djinn ide liečiť nejákeho čaptoša s vykĺbeným plecom. Radím mu že nech ho prelieči ako Mel Gibson v smrtonosnej zbrani. Buch plecom o skriňu a je ok ne? Za chvíľku prichádza sanitka a típka celého oviazaného odvádzajú preč vraj na operáciu. Dojedám svoj raňajkový hamburger veľkosti 5x MacDonald a za rovnakú cenu a ešte kecáme s našimi a aj nepriateľmi. Dozvedáme sa že nepriateľ zavčas ráno mobilizoval svoje sily a pretlačil veľkou presilou naše línie až ďaleko za náš hotel, prakticky až neďaleko našej základne. Preto sa náš nočný úkryt dostal v podstate hlboko do tyla nepriateľa. Odchádzame smerom k našim do boja. Mrholenie sa mení na drobný dážď a začína ísť pekne na nervy. Niektorý z nás zisťujú že napriek ammo limitu 600 gulí ktoré pri sebe môžeme mať a striktnému používaniu lowcapov nám dochádzajú zásoby privezenej munície. Niektorý už dokonca boli na nákup v miestnom stánku so zásobami munície. (www.firesupport.com) Ja som minul aj napriek nie celkom spoľahlívému full autu na mojom kalachu (niečo sa mi stalo s prepínačom) už takmer celý balík 0,2 ICS munície. Tj skoro 5000 kusov. Postupne sa zapájame do bojov a snažíme sa zabrániť tomu čo má nevyhnutne prísť tj kompletnej porážke povstaleckej armády a vytlačeniu z mesta. Našťastie tvar terénu a otvorený priestor medzi armádami zabraňuje prieniku nepriateľa k nám. Naše velenie je však uz dávno za kopečkami a tak sa celá povstalecká armáda mení na pomerne dezorientovanú skupinu jednotlivcov a ken kde tu vidiet malinke skupinky ako sa niečo pokúšajú spraviť. Berieme preto iniciátívu do vlastných rúk. Okolo ide malé nákladné auto. Beriem ho do našeho vlastníctva s tým že ho použijeme ako kryt pred paľbou. Plán je jednoduchý. Zadymiť celú ulicu a v kryte za autom sa presunúť nepriateľovi do tyla. Dávame sa dokopy skupina asi 8-10 ľudí a ide sa na vec. Hádžem posledné dva dymové granáty. Ktosi pridáva ďalšie dva a zrazu sa ulica stráca v tme dymovej clony. Posielam šoféra našeho BVP vpred a kryjeme sa za autom. Auto zrazu spomaľuje a zastavuje. Idem dopredu a zisťujem že dym je tak hustý že šofér proste nevidí ani na meter z auta von. Nútim ho pokračovať. Dostávame sa asi 20-25 metrov do ulice. Zrazu začne na auto dopadať z oboch strán mnočstvo zásahov. Obe strany ulice majú pod kontrolou nepriatelia a dostávajú nás do silnej krížovej paľby. Náš jednoduchý plán dostáva zjavné trhliny. Postupne ležíme všetci ranený na zemi. Dym je odfúknutý a my tam sedíme ako potrava pre kanóny. Naši sa nás pokúšajú zachrániť ale akurát to schytal aj Djinn keď po nás šiel. Zrazu sa zjavuje divný žltý dym. Nepriateľ nasadil plynový útok. A vraj UN a NATO. Hajzli. Dusím sa. Kde mám masku? Kde je moja maska? Prestávam ovládať svoje svalstvo. Verný kalach púšťam z rúk. Ostatný sú na tom rovnako. Umierame tu zradne zasiahnutý otravným plynom uprostred ulice. Naša smrť nemá žiadny význam. Prehrávame. Ale nám je to už úplne jedno.

Na respawne dobíjame posledné zbytky munície a dohadujeme sa že skúsime potiahnuť útok takou peknou uličkou kde jedna strana je násyp a druhá sú domčeky rodinnej zástavby. Jemný dážď sa zmenil na vcelku vážny dážď. Všetci sme mokrý ako myši. Máme toho všetci plné zuby. Toto bude náš posledný útok tak nech stojí za to. Vyrážame. Prebíjame sa k prvej budove. Ja som zostal vysieť za nejakou kopu hliny. Naľavo odo mňa asi 15 metrov nepriatelia. Moji sú pekelne ďaleko. Asi 30-35 metrov otvoreným terénom a to musím prekonať ešte jeden drevený plôtik. Netuším ako sa k našim dostanem. Žiadam pomoc. Floky s asi dvomi miestnymi mi poskytnú kriciu paľbu. Na signál hádžem svoj posledný granát čo prinúti enemies zaľahnúť. Naši strieľajú viac menej pre efekt ale predsa len držia zlých dolu pri zemi. Vstávam, bežím o život. Prekonávam malý plôtik a potkýnam sa na nejakom kameni a padám do nejakej mláky naštastie v bezpečí za domom. Som mokrý kompletne cely a špinavý od blata. Nevadí. Pridávam sa k útoku SVK/SLO jednotky. Pokrik „move on bastards" mobilizuje aj niekoľkých miestnych bojovníkov. Evidentne je naša morálka najvyššia v našej armáde. Dobíjame prvú budovu. Boj muža proti mužovi pokračuje. Postupne míňam všetku muníciu a opúšťam bojové pole. Stretávam našich a postupne sa rozhodujeme že to tu zabalíme. Schovávame sa v hangári a balíme.

Časť VII. Odchod.

Boje naokolo ešte pokračujú no my už toho máme plné zuby. Balíme sa a nachadzujeme do civilu. Guny ako tak čistíme a plníme nimi dodávku. Lúčime sa s našimi SLO spolubojovníkmi, dávame posledné hambáče v bufete, nejaké malinovky a ideme preč. Floky strieda Miša v dodávke takže fasujem jeho medveďa na cestu domov. Nie som si istý či je to dobre lebo sme všetci uťahaný ako mačence. Ale aspoň mam volant v ruke ja a keďže som zvyknutý šoférovať unavený tak sa cítim ako tak bezpečne. Choroba vodičov z povolania. Nikto nešoféruje dobre iba my ánoJ. Cesta nazad ubieha v pohode. Nikde nezastavujeme takže cesta sa míňa rýchlo. Jediný moment stojí za zmienku a to keď sme šli tankovať. Akosi nikto nebol schopný vyliezť z auta jak sme všetci boli stvrdnutý. Vcelku sranda vidieť na benzínke skupinu tipov v predklone čo vypadajú jak skôrnatený dôchodcovia. Samozrejme sa cestou ešte raz stratíme, tentokrát všetci vrátane Dufiho s jeho GPS ale cestu nachádzame pomerne rýchlo. Prichádzame na letisko, odovzdávame autá a kempujeme v hale. Check-in na letisku kazí iba Whiskey kedže má len on nejaký problem s batožinou. Pokúšame sa dať si nejaké pivo v pube na letisku ale je tu priveľa ľudí. Dávame si ešte nejaké sendviče a odchádzame na nástup. Po chvíľke čakania nastupujeme do lietadla, boj o miesta. Vzlietnutie. Z okna dávam zbohom anglicku a upadám do spánku z ktorého sa preberiem až na letisku v blave.

Časť VIII. Epilóg.

Akcia TA2 v anglicku sa odohrávala v máji 2006 v anglickom FIBUA čo je výcvikové stredisko anglickej armády pre boj v meste. Terén to bol priam neuveriteľný čo je vidieť aj na fotkách. Slovenská expedícia sa tam jednoznačne nestratila. Mal som dokonca pocit že chvíľami sme boli priam najlepšou jednotkou na bojisku. Často sa stalo že sme prišli z respawnu a naši totálne stagnovali. Získali sme nejaké 2-3 domy kým sme padli. Po našom návrate na bojisko sme zistili že zatiaľ čo sme boli 10 minút preč naši úžasný spolubojovníci stratili nielen to čo sme predtým získali ale aj čosika navyše. Ako som sa bavil s niektorými miestnymi tak som zistil že nás celkom berú. Akcia ako taká stála za to najmä kôli neuveriteľnému terénu a množstvu účastníkov. Čo sa týka mil simulácie tak z môjho pohľadu bola toto najslabšie zvládnutá časť celej hry. Velenie rebelov dokonca vzdalo hru niekedy počas noci a viacej ich nebolo vidieť. Takže nejaká spoločná taktika chýbala. Proti rebelom hrali v armáde NATO a UN údajne nejaký profesionálny vojaci, bývalý členovia SAS a armády a podobne takže ak sme sa dokázali presadiť proti týmto profíkom svedčí to o tom že sme sa tam nestratili. Aby som zase len nekritizoval na akcii bolo veľa pozitívnych momentov. Medzi iným napr nočné boje s vystreľovanými osvetľovacími raketami. A že ich bolo požehnane. Množstvo pyrotechniky simulujúcej delostrelecké prepady keď dobehol chlapík s batohom v maskáčoch a po okolí nejakej budovy rozhádzal delobuchy jak sviňa. Ďalej účasť množstva komisárov ktorí dohliadali na hru. A určite bol super zážitok úvodný masívny air strike. Celkovo hodnotím akciu ako úspešnú. Mne sa páčilo. Samozrejme z akcie je kopec ďalších zážitkov ale všetky sem dať tak by s toho bol vcelku slušný román. Aj tak som sa rozpísal viac ako som čakal.

Na akcii sa zúčastnili:

Tomik99 - 4GDP

Floky - HP90

Tom - SAS

Tomash - freelancer

Whiskey - OmegaBlack

Dufi - OmegaBlack

Enigma - OmegaBlack

Mythos - OmegaBlack

Djinn - OmegaBlack

Jež - Dforce

Tomy - Dforce

Kazo - Dforce

Juro - Dforce

Veľký Mišo - Dforce

Igor - Dforce

Brujo - Slovinsko

Mob - Slovinsko

Deki - Slovinsko